RCH: Alola - Džungle Lush

19. května 2017 v 22:18 | Enwy
Výsledek obrázku pro pokémon jungle

Lush je vlastně nemalý les, nacházející se severně od Route 5. Tento les se rozděluje na čtyři části dle světových stran. Do severní a jižní části se nesmí - nachází se tam nebezpeční pokémoni přezdívaní jako "Ultra Beasts", proto sem trenéři chodí chytat jen do západní a východní části džungle. Často nad lesem prší, proto si připravte vybavení na jakékoliv podmínky.

ZÁPAD

- Paras
- Trumbeak
- Fomantis
- Metapod
- Caterpie
- Bonsly
- Comfey
- Butterfree
- Passimian

VÝCHOD

- Sudowoodo
- Happiny
- Morelull
- Bounsweet
- Pinsir
- Diglett
- Zubat
- Steenee
- Shiinotic
- Phantump

Pro chytání do komentu napiš:
1. Pokémon, kterého chytáš
2. Pokémon, kterým chytáš
3. Průběh chytání + jakým ballem

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rory Rory | 23. června 2017 v 15:26 | Reagovat

1. Passimian
2. Ace, Lilith a Togepi
3. pokéball
Alolu som naozaj zbožňovala. Oproti ostatným regiónom mi prišla pokojnejšia a mierumilovnejšia, možno aj preto, že sme žili odlišne, bližšie prírode a pokémonom. Svojím spôsobom mi to vyhovovalo. Alola bola od zvyšku sveta dištancovaná, s vlastnou kultúrou a vlastnými zákonmi, a presne tak som to mala rada. Občas som v jej prírode dokázala dokonalo zabudnúť na zlo, ktoré vo svete existuje.
Od malička ma lákala džungľa Lush v ktorej mali žiť tajomní pokémni nazývaní Ultra Beasts, ale úprimne, koho nie? Vždy som bola ustrašená, ale o to viac zvedavá. Ultra Beasts, legendárni pokémoni... Vždy som snívala o tom, že stretnem Lunalu, staneme sa úplne najlepšími kamarátkami a ona mi dovolí chytiť ju... asi tak som si predstavovala svoj život po tom, čo dostanem prvého pokémona. Moje detské sny sa s mojim pribúdajúcim vekom postupne rozplývali, pochopila som, že Lunalu chytím maximálne tak v mojich snoch, ale vedieť, že v džungli žijú Ultra Beast... keď som okolo nej prechádzala, neodolala som a zamierila som tam. Nedávala som tomu nejaké veľké nádeje, vlastne som tomu nedávala žiadne nádeje, ale pocit, že som v lese spolu s pokémonmi, ktorých sa väčšina bojí, mi dodával zvláštny pocit pokoja.
Hneď pri vstupe do lesa som vyvolala svojich pokémonov von, predsalen sme boli v džungli, a určite tam žilo množstvo divokých pokémonov. Chvíľu sme sa len tak prepletali hustým porastom a rozprávali sa, keď nám do cesty vbehol Passimian. Vyzeral dosť nerozhodne, ako keby nevedel, či na nás má zaútočiť alebo nie, každopádne však stál v mierne útočnej pozícii. Lilith sa mierne naježila a Ace narovnal, obidvaja uprene sledovali každý jeho pohyb.
„Uhm... ahoj?“ spýtala som sa s kŕčovitým úsmevom. Rozhodne som nemala chuť na riešenie konfliktu, bál mi stačil, ďakujem pekne. Passimian neodpovedal, len si prehodil zelenú... ehm, berry? Každopádne, nech to bolo čokoľvek, prehodil si ju do druhej ruky a voľnou sa oprel o zem. „Potrebuješ niečo?“ spýtala som sa znovu, trochu nervóznejšie. Niežeby som chcela, aby vyslovene odišiel, ale fakt, že vyzeral byť pripravený na nás zaútočiť ma rozhodne neupokojoval. Plus, nie sú Passimiani väčšinou v skupinách? Znervóznela som ešte o stupeň viac.
Passimian nervózne prešľapol a pozrel priamo na Lilith. Chvíľu na seba len pozerali, zjavne zvádzali nejaký očný súboj, a potom sa všetci štyria pokémoni obzreli niekam do lesa. Lilith mierne zastrihala ušami, Passimian naklonil hlavu na stranu, Ace odrazu stuhol a Togepi sa mi na rukách mierne striasla. „Eee... nechceli by ste mi povedať, čo sa deje?“ spýtala som sa už trochu podráždene, no moji pokémoni ma zdárne ignorovali. Všetci len pozerali k lesu, no nech som sa snažila akokoľvek, nevedela som prečo. Passimian sa po chvíli otočil ku mne. „Nemali by ste tu byť!“ povedal potom pokojne a už nejavil žiadne známky toho, že by sa nás pokúsil napadnúť.  Uff... „A prečo nie? Nikto nás nezastavil, myslela som, že do tejto časti lesa nie je zakázaný vst-“ Passimian ma prerušil. „Nie je to tu pre ľudí bezpečné. Teraz nie!“ potriasol hlavou a otočil sa na odchod. „Mali by ste odísť a ak budete chcieť, vrátiť sa až za pár dní!“ Položila som Togepi na chrbát Lilith a prudko som za ním vyštartovala. „Počkaj, počkaj, počkaj, brzdi. Nerozvedieš to? Nemôžeš nás len tak poslať preč!“ začala som sa rozčuľovať.
Passimian zašvihal chvostom a nesúhlasne na mňa pozrel, no nepovedal nič, len kráčal ďalej, zjavne vynakladal veľké úsilie na to, aby ma ignoroval. „No tááák, čo sa deje? Prečo máme odísť?“ dobiedzala som a netrpezlivo som ho šťuchla do pleca. Passimian uskočil, ako keby som ho popálila alebo čo a niečo si zamumlal popod nos. „Čo? Čo? Nerozumela som ti... hej, si vporiadku?“ zvážnela som, keď som si všimla, ako pri chôdzi viditeľne nezaťažoval ľavú labku. Passimian potriasol hlavou a keď si všimol, že sa mu na nohu pozerám, tvrdohlavo sa ňou zaprel o zem. „Som vpohode. Teraz už choďte!“ zamumlal a znovu sa odo mňa odvrátil preč. Zozadu bolo jasne vidno, aký problém mu robí dostúpiť na zjavne zranenú nohu.
Napadlo ma, či to nie je dôvod, prečo je sám. Dávalo by to zmysel, ak Passimian nedokázal udržať tempo s ostatnými, pravdepodobne pokračovali bez neho... prišlo mi ho neuveriteľne ľúto. Chvíľu som naňho zízala, no potom som znovu pobehla a dostala sa na jeho úroveň. „A čo takto dohodu? Odídem, ak mi dovolíš pozrieť ti tú nohu,“ ukázala som na labku, ktorú držal ohnutú pod telom. Passimian na mňa chvíľu nečitateľne pozeral, no potom takmer nebadateľne prikývol. Potlačila som víťazoslávne „YES!“ keď si sadol a obozretne ku mne natiahol zranenú nohu.
S čo najväčšou opatrnosťou som mu ju chytila a hľadala som zranenie. Nájsť ho a diagnostikovať ho nebol moc veľkú problém, na chodidle pravej prednej nohy mal obrovskú omrzlinu. Nevyzeralo to najlepšie, síce som nebola doktor, ale mal ju ako ľad, doslova. A nevyzeralo to, že by sa chystal v blízkej budúcnosti roztopiť. Nepotrebovala som nejaký doktorský titul aby som vedela, že to musí neskutočne bolieť, a Passimiana som vlastne dosť obdivovala, že to tak pokojne zvládal.
Snažila som sa spomenúť na všetky zásady prvej pomoci pri omrzlinách. Vedela som, že v prvom rade mu packu musím zohriať, no použiť na to Lilithin útok mi neprišlo ako najlepší nápad, možno keby sme len zohriali vodu... Každopádne, ja som mu mohla pomôcť len v určitých medziach, takže som musela vymyslieť, ako ho dostať do mesta k doktorovi.
„Ace, mohol by si prosím ťa nájsť nejakú rieku a doniesť mi vodu?“ z ruksaku som vytiahla plechovku a strčila mu ju pod nos. Ace len prikývol, zjavne chápal, že je to dôležité, a aj s plechovkou rýchlo vyletel hore. Ja som si začala znovu obzerať ranu. „Nechceš mi povedať, ako si k nej prišiel?“ spýtala som sa po chvíli a znovu mu labku pustila, začala som zbierať suché konáre, ktorých bolo v okolí kopec, a robiť z nich malé ohnisko. „Objavila sa tu skupinka Delibirdov, napadli nás, mňa zasiahli. Koniec príbehu!“ mykol plecami Passimian a so záujmom si zranenie prezeral. „Lilith, mohla by si to zapáliť?“ kývla som ku kope dreva a Lilith na ňu rýchlo vyslala pár uhlíkov. Otočila som sa späť k Passimianovi. „A ostatní Passimiani ťa tu len tak nechali?“ spýtala som sa neisto, možno trochu ľútostivo. „Tak to chodí. Tí čo zaostanú sú nechaní napospas. Prežijú len najsilnejší... slabí nemajú šancu!“ síce sa tváril, že mu to nejako zvlášť nevadí, no ja som mu to neverila. Určite sa ho to muselo dotknúť... ale rozhodla som sa to nerozoberať, aspoň nie teraz.

2 Rory Rory | 23. června 2017 v 15:27 | Reagovat

(druhá časť)
Ace sa behom chvíľky vrátil aj s plechovkou plnou vody. Opatrne sme ju postavili nad oheň a počkali, kým sa zohreje, a potom som Passimianovi začala ranu jemne umývať. Po chvíli sa ku mne pridala aj Togepi. Ace nás len zamyslene sledoval, čo robil od vývinu celkom často, a Lilith sa mi začala hrabať v ruksaku, no neriešila som to. Preto ma celkom prekvapilo, keď priniesla sáčok na berry a zložila mi ho pred nohy. „Nemáš tam niečo na omrzliny?“ Chvíľu som rozmýšľala doslova bolo vidno, ako sa mi v hlave rozsvieťuje žiarovečka. „Lilith, ty si poklad!“ zvýskla som nadšene a zo sáčku som vytiahla hneď dve Aspear Berry, ktoré som Passimianovi ponúkla. Ten na ne chvíľu podozrievavo pozeral, ale potom asi uznal, že sme dokázali, že mu nechceme ublížiť. Obidve zjedol a ja som s úžasom sledovala, ako mu ľadový poprašok z labky zmizol. Po chvíli bol zranenie už vidno veľmi slabo, no stále som ho chcela dostať do nemocnice.
Pamätala som ale na svoj sľub, že keď mu ošetrím zranenie, odídem. Vstala som teda a začala si baliť veci, popritom som sa pohrávala s myšlienkou, čo ma napadla len chvíľu po stretnutí s Passimianom. Chcela som ho do tímu, aby s nami cestoval. Ale bol tu závažný problém : bol zranený a ja som nemala srdce zápasiť s ním, kým bol oslabený. Takže mi zostávalo sa ho len spýtať, či s nami nechce ísť. Ale... dalo sa to vôbec? Chytiť pokémona... len tak? Bez zápasu? Samozrejme, že som o tom už počula, no nikdy som to neskúšala, a nevedela som, či sa to náhodou nejako nelíši, ak teda nerátame ten zápas...
Pohľad mi padol na Togepi, ktorá sa s Passimianom bez problémov rozprávala a veselo pri tom rozhadzovala rukami. Ako to, že zvláda byť taká nebojácna a spoločenská? spýtala som sa v duchu a potom som len potriasla hlavou. No tak, Rory, proste k nemu napochoduješ a spýtaš sa ho to... nebude to nič ťažké... alebo??? Ešte chvíľu som ich sledovala a nevedomky som sa začala pohrávať s prázdnym pokéballom. Nakoniec som teda zozbierala odvahu, vstala som a zamierila k nemu. „Passimian?“ spýtala som sa ho potichu. Passimian ku mne zdvihol hlavu, a hodil rýchly pohľad na pokéball v mojej ruke. V duchu som zakliala a rýchlo ho strčila za chrbát – celkom mizerná skrýša. Passimian potom uprel pobavený pohľad na mňa. „Áno?“ spýtal sa, jeho mierne chrapľavý, hlboký hlas vo mne vyvolal zimomriavky. Nevedela som, či je to dobré, alebo zlé, ale naplánovala som to ďalej rozoberať. „No... chcela som sa ťa spýtať... veď vieš... či by si... či by si... či by si nechcel-“ Nedokončila som, lebo ma prerušilo zaškrečanie z lesa. Zvrtla som sa, len aby som pozrela na trojicu Delibirdov, ktorí mali na tvárach desivé výrazy, a mierili priamo k nám. „Uuuuhm, Passimian? Dúfam, že toto nie sú tí, ktorí ťa napadli...?“ Passimianov pohľad mi dal jasnú odpoveď. „Mala si odísť hneď, nemal som s tebou zatvárať tú smiešnu dohodu!“ zavrčal tlmene. Zlatý, že by sa o mňa bál? Pred očami sa mi zjavila podobná situácia, ples, pri ktorom uniesli skamenené dievča, a ja som sa snažila nedovoliť svojmu telu zamrznúť ako naposledy. „Kľud, kľud, to dáš. Možno si chcú len pokecať, čo ty vieš...“ šepkala som si potichu, snažiac sa nahovoriť si, že to bude ok, a prešla bližšie k Togepi. Delibirdi sa priblížili. „Passimian? Navrhujem ttaktický ústup...“ Passimian na mňa zmätene pozrel. „Taktický ústup?“ Frustrovane som vydýchla, fakt to nepochopil? „Útek!“ zašepkala som náhlivo a sklonila sa po Togepi a ruksak. Passimian nesúhlasne potriasol hlavou. „Nebudem utekať!“ Zamračila som sa naňho. „Radšej sa necháš zbiť skupinou Delibirdov?“ Passimian na mňa na oplátku zazrel. „Neplánujem sa nechať zbiť. Ešte stále im musím oplatiť, že som kvôli nim musel opustiť spoločenstvo!“ Fajn, Passimian si asi mierovú cestu nevyberie, takže by som to mala aspoň skúsiť nejako uhrať, aby nedošlo na zápas... Nahodila som žiarivý úsmev. „Ahojky Delibirdi! Počula som, že tu v poslednej dobe sú nejakí nebezpeční pokémoni, počuli ste o nich?“ Delibirdi sa rozosmiali a jeden, asi vodca, vystúpil dopredu. „Oh, vážne? To asi budeme my... a kto si ty, dievča?“ Dobre, dobre, hlavne nezabudni dýchať... všetko bude vporiadku... „Ja? Nepočuli ste o mne? Fakt?“ spýtala som sa zvedavo, možno som do tónu dala trochu sklamania... „Herta Hrozivá, šampiónka Aloly! Ledva som zozbierala všetky odznaky a porazila bývalého šampióna, a už mi prišla správa, že tu sú problémy. Tak som tu, aby som sa tých nebezpečných pokémonov zbavila. Hovorili ste, že to vy ste tí nebezpeční pokémoni?“ nahodila som anjelikovský psycho úsmev a dúfala, že to zaberie, aj keď som to ani trochu nečakala. To bola definitívne najhoršia krycia historka akú som kedy vymyslela, o to väčšie bolo moje prekvapenie, keď Delibirdi začali zmätene brblať ospravedlnenia a v momente sa nám stratili z očí. A ja som len zízala. A zízali aj moji pokémoni. Ako na to mohli skočiť? „Zjavne sme narazili na niekoho naivnejšieho ako si ty!“ poznamenala Lilith veselo a odskočila, aby som ju netrafila do ňufáku. „NIE SOM NAIVNÁ!“ precedila som pomedzi zuby a pustila sa do jej prenasledovania. Chvíľu sme sa naháňali, no nemala som proti nej šancu, takže som sa po chvíli zvalila na trávu. Privrela som oči a potichu oddychovala. „Takže...“ ozvalo sa nado mnou, ja som vyľakane vystrelila do sedu a narazila pritom hlavou do Passimiana, ktorý sa nado mnou skláňal. „Au, au, au...“ zakňučala som a chytila si nos, Passimian sa s bolestnou grimasou odtiahol. „Herta Hrozivá, hm...?“ Zazubila som sa naňho. „Vlastne sa volám Rory. Teší ma! A toto sú Gepi, Ace a Lilith!“ popredstavovala som svoj tím. Passimian prikývol. „Ja som Zero,“ povedal jednoducho a potom na mňa znovu uprene pozrel. „Chcela si sa ma niečo spýtať?“ Neskutočne som znervóznela, keď mi došlo, na čo naráža. „Uhm, no... vieš.... chcela som sa ťa spýtať... či by si... no, tak ma napadlo, že... aaagh!“ vydýchla som naštvane, nie a nie sa vykoktať. Pozrela som priamo naňho, Lilith, Togepi aj Ace zbystrili a pozreli na nás, no to som vnímala len okrajovo. „Chcela som sa ťa spýtať, či by si nechcel ísť s nami, ako môj pokémon. Samozrejme, nebudem ťa nútiť, viem že je to strašne narýchlo, a ak nebudeš chcieť, tak odídeme, ale... bola by som rada, ak by si sa rozhodol zostať s nami...“ nahmatala som prázdny pokéball a položila som ho na zem medzi nás. „Čo ty na to?“ nesmelo som sa usmiala a v duchu sa modlila ku všetkým bohom, aby prikývol.

3 [A] Enwy [A] Enwy | Web | 23. června 2017 v 20:34 | Reagovat

[1]:[2]: Passimian souhlasí, že s tebou půjde. Gratuluji, chytila jsi Passimiana!

4 Nox Nox | 26. února 2018 v 21:19 | Reagovat

1. Phantump
2. Azurri
3. Pokéball

Hoci bola noc, a z krásy džungle toho veľa nevidel, Noxa nadchlo množstvo zvukov Pokémonov, ktoré počula a hustota porastu rôznych rastlín. Nemal ale veľmi čas sa zastavovať, pretože sa musel náhliť za nadšenou Azurri. Tá utekala niekoľko metrov pred ním a často menila smer a kľučkovala, podľa toho, kde ju niečo zaujalo.
„Stoj, Azurri, inak sa tu stratíme!“ zavolal na ňu Nox a sám sa zastavil, snažiac sa chytiť dych. Tak dlhý beh... Na to nebol veľmi zvyknutý. Azurri k nemu doskákala a snažila sa ho ťahať dopredu. „Tak fajn, tak fajn,“ dychčal Nox a vliekol sa za hyperaktívnou Azurri. „Začínam strácať pojem o tom, kde sme... Viem len, že by sme mali byť vo východnej časti džungle. Hlavne sa nesmieme dostať do severnej alebo južnej časti.“ Azurri zvedavo otočila hlavičku k svojmu trénerovi, akoby sa pýtala, prečo tam nesmú chodiť.
„No, je to preto, že sa tam vyskytujú silní a nebezpeční Pokémoni. Ale možno raz, keď budeme obaja silnejší, sa tam nebudeme musieť báť chodiť.“ Azurri prikývla a so zasneným výrazom pokračovala v ceste. Možno si sama seba predstavovala ako silnú Primarinu, chrániacu svojho trénera a jeho tým pred každým nebezpečím, ktoré hrozí v Džungli Lush... Nox si uvedomil, že i on sa necháva unášať vlastnou fantáziou. Potriasol hlavou, aby sa sústredil len a len na prítomnosť, a vtom sa z neba začal znášať jemný dážď. Postupne sa ale zosilňoval a listy nad hlavami Noxa a Azurri ho veľmi neblokovali.
„No super, toto nám ešte chýbalo,“ zavrčal Nox, nie veľmi nadšený z toho, že zmoknú. Avšak Azurri, tá bola nadšená ešte aj z toho dažďa. Nox sa snažil v tme nájsť nejaký úkryt. Nevidel avšak nič, len tmu. Zrazu sa kúsok pred ním zjavil pár strašidelných svietiacich očí.
Strhol sa a aj Popplio vyzerala trochu zneistene, ba až vystrašene. „K-kto je tam?“ zapišťal Nox a vzápätí si odkašľal. Žiadna odpoveď sa ale neozvala. Noxa napadlo, že to je možno nejaký Pokémon. Namieril na pár očí Pokédex. „Phantump - pníkový Pokémon. Títo Pokémoni sú zhnité pne posadnuté duchmi detí, ktoré zomreli v lese. Ich krik znie ako zlovestné hlasy. Tak, že napodobňujú detský hlas, zvádzajú pútnikov v lesoch z cesty a snaží sa s nimi spriateliť.“ K nohe sa mu pritisla Azurri. „M-možno aj tento Phantump sa s nami chce len spriateliť, alebo nie?“ dostal so seba Nox a Popplio len niečo pípla.
Phantump k nim priletel a niekoľkokrát Noxovi obletel okolo hlavy. Potom do jednej z svojich rúk uchopil Noxov rukáv a začal ho niekam viesť. Čiernovlasý v podstate ani nemal čas nijak zareagovať, len sa obzrel, aby sa uistil o tom, že ho Azurri nasleduje. Phantump ich napokon zaviedol do otvoru v kmeni obrovského stromu, kam sa bez problému vošli všetci traja. Dážď neutíchal a Noxovi sa zdalo, že v diaľke počuje zvuk hromu. „Phantump, ďakujeme, že si nás sem zaviedol,“ usmial sa Nox na Phantumpa. Azurri niečo veselo zaštebotala. Phantump len prikývol a upieral pohľad von do tmy.
„Úplne akoby niekoho čakal,“ povedal si Nox, no rozhodol sa to ďalej neriešiť. Oprel si hlavu o kmeň stromu a pokúsil sa zaspať, aby nabral silu a potom si možno dal zápas s Phantumpom. Už skoro spal, vtom ho prebudili hlasy Phantumpa a Popplio. Obaja Pokémoni ukazovali do tmy a niečo si medzi sebou rýchlo rozprávali. Nox si pretrel oči a lepšie sa pozrel do temnoty, ktorá ich obklopovala. A vtedy to uvidel. Blížil sa k nim Pinsir. Čiernovlasý prehltol. „Tento úkryt asi Pinsirovi patrí. Mali by sme ísť niekam preč, čo myslíte?“ Azurri pokrčila malými plecami, ale Phantump pokrútil hlavou a vyletel z dutiny v strome smerom k Pinsirovi.
Nox so zatajeným dychom sledoval, ako malý Phantump útočí na Pinsira a snaží sa ho odohnať. Avšak, jediný úder Pinsirových rohov a Phantump skoro skončil na zemi. Azurri Noxovi naznačovala, že musia ísť Phantumpovi pomôcť. Nox prikývol a spolu s Azurri vybehli k dvom bojujúcim Pokémonom. „Azurri, použi na Pinsira Water Gun, a poriadne silné!“ Azurri vyslala na Pinsira Water Gun. Útok ho zasiahol, ale nevyzeralo to, že by mu veľmi uškodil. „Skús to znova a z viacerých smerov!“ kričal Nox, aby prehlušil zvuky zápasu a dážď.
Azurri krúžila okolo Pinsira a uštedrovala mu jeden zásah Water Gun-om za druhým, no hmyzieho Pokémona to veľmi neoslabovalo. K dvom bojujúcim Pokémonom priletel Phantump a pokúsil sa použiť na Pinsira Tackle, avšak, Pinsir sa otočil v pravý moment a zasiahol ho rohom, čo Phantumpa odhodilo priamo do cesty Water Gun. Nox si zahryzol do jazyka, aby sa zdržal komentovania situácie. To posledné čo chcel bolo Phantumpovi ublížiť. „Tak a dosť, Azurri, použi Disarming Voice, daj do toho všetko!“ Azurrin spev sa rozniesol tmavou, chladnou džungľou. Svoj účel našťastie splnil a Pinsir sa odtackal preč. „O chvíľu sa možno vráti a privedie so sebou svojich kamarátov. Ale to je jedno, musíme sa postarať o Phantumpa.“
Pribehol k malému Pokémonovi ležiacemu v tráve. Zdvihol ho do náručia a s Popplio v pätách ho zaniesol naspäť do otvoru v strome. Avšak, nevedel si veľmi rady s tým, ako mu pomôcť. „Phantump, s Azurri si veľmi vážime to, že si nás pred Pinsirom chránil,“ usmial sa na malého Pokémona. Phantump slabo kývol a zdvihol ruku, potom si z konárika na hlave odtrhol lístok. Nox na to všetko udivene hľadel. Zdalo sa ale, že Azurri pochopila. Našla kúsok stromovej kôry, nabrala do nej dažďovú vody a vhodila do nej lístok Phantumpa. Potom to unavenému Pokémonovi podala a ten to pomaly vypil. „Aha, takže lístok Phantumpa je liečivý?“ Azurri prikývla. „Ale aj tak to veľmi nevyzerá, že by mu to pomohlo. Myslím, že by sme mali Phantumpa zobrať k sestre Joy.“ Azurri zamyslene prikývla.
Nox odniekiaľ začul dupot a hlasy Pokémonov. Otočil sa a oči sa mu rozšírili od prekvapenia. Musel reagovať rýchlo. Azurri sa postavila pred svojho trénera, pripravená zase použiť Disarming Voice. „Phantump, prichádzajú tí Pinsirovia. Myslím, že najlepšie by bolo, keby sme ťa zobrali k sestre Joy a vyliečili ťa, tak sa ti nič nestane a ak budeš chcieť, môžeš sa potom vrátiť sem alebo s nami zostať, aby si sa už nemusel Pinsirov báť,“ ponúkol mu rýchlo Nox a položil pred neho Pokéball. Čakal, čo Phantump urobí a každých pár sekúnd sa otáčal k bežiacim Pinsirom.

5 [A] Enwy [A] Enwy | 27. února 2018 v 17:15 | Reagovat

[4]: Phantump se chytila. Azzuri je zraněna, nejlepší by bylo ji donést k sestře Joy.
Gratuluji, chytila jsi Phantump.

6 Rory Rory | 22. srpna 2018 v 17:27 | Reagovat

(dejovo pred tímovými súbojmi)
1. Phantump
2. Incineroar Lilith
3. Luxury ball
„Domov, sladký domov...“ vzdychla Lilith, keď sme vstúpili na pobreží. Byť späť v Alole bolo úžasné... Lilith ma z pláže musela doslova ťahať. Som rada, že bola prázdna a nikto tak nevidel môj beznádejný boj s Incineroar.
„Takže... ideme pozrieť tvoju rodinku? Chcem ich stretnúť!“ poskakovala nadšene a ja som na ňu len neisto pozrela. „Lilith... a čo takto ísť najskôr niekam do prírody?“ pokúsila som sa dostať ju na iné myšlienky a ona na mňa len zamyslene pozrela. „Ty sa im vyhýbaš!“ rozchechtala sa potom. „Bojíš sa ísť domov, hmmmm....? Ach jaaaj, no čo s tebou. Poďme do tej super džungle, kde sme už boli!“ mávla nakoniec rukou.
„...no a vtedy sa objavia Na-Ny-Nay... no, tá tetka zo svätyne čo mi dala pieročko a varovala nás, že sa nemáme hádať a... no, vieš, myslím, že Arceus ich chce dať dokopy rovnako! Perfektne sa k sebe hodia!“ vysvetľovala mi vážne cestnou do džungle a ja som uvažovala, či je moc neskoro na to, dať ju na adopciu. „No a ten Slaa-týpek má Mimikyu, ktorá sa volá Rory! No nie je to super? Mali by sme jej poslať darček, je taká malinká, určite ju nekŕmi dostatočne donutmi...“ potriasla hlavou a dramaticky fňukla. „Lilith, naozaj by si sa nemala pchať ľuďom do vzťahov...“ vzdychla som si. „A-ale oni sú tak hlúpučkí, ak nevedia, že k sebe patria! Fakt! Je to osudové!“ prikyvovala. „To ti stále nedáva právo. Ľuďom to môže byť nepríjemné...“ – „Ale ty to zbožňuješ! Ináč by ste totižto s Calasom boli stále len na úrovni donutových ne-rande. Už spolu chodíte, hmmm...?“ Len som sa na ňu zamračila a zvrtla sa iným smerom. LIltih bleskovo zmenila smer a už zase cupitala vedľa mňa. „Ale fakt, mne to môžeš povedať! Vieš, že ja ti chcem len dobre... bolo úžasne hrdinské ako Staraptora poslal, aby ťa odniesol do bezpečia. Nemyslíš? Zaslúžil by si donutík!“
V kríkoch za nami  niečo zapraskalo a obidve sme sa k nim okamžite zvrtli. „Kto je tam?“ spýtala sa Lilith až vrčavo a keď neprišla odpoveď, vystrelila tam overheat. Krík okamžite vzbĺkol a za ním sa objavil... peň s očami? „To je Phantump!“ ozvala sa Lilith a ja som zamrkala. „TEN Phantump? Ako... mŕtve deti, ktoré žijú v stromoch?“ zašepkala som a začala som pomaličky cúvať – Lilith ma ale chňapla za ruku a donútila ma zastať. „No tak, mala by si vedieť, že to sú len legendy...“ – „No pardón, ja som na nich vyrastala! Vieš akú hrôzu som mala z toho, že ma unesie Drifloon!“ Lilith sa rozosmiala. „Tomu si fakt verila? Načo by unášal deti?“ až si utierala slzy a ja som ju len zamračene pozorovala. „Dobre, dobre, nechaj to už tak... poďme!“ zaťahala som ju za ruku, no Lilith potriasla hlavou. „Nebol by super darček pre tú Mimikyu nejaký pokémon? A... nemôžeme jej dať Littena, pretože by určite nebol tak úžasný ako ja,“ pohodila egoisticky hlavou, „takže by sme jej mohli poslať tohto, nie? Vyzerá roztomilo!“ Len som nechápavo nadvihla obočie. „Dáš pokémonovi pokémona?“ Lilith sa hlboko zamyslela. „No... možno nie úplne jej, ale... ten jej tréner má kopec duších, nie? Určite by bol rád!“ – „A nie si naňho urazená, že si dostala facku?“ Lilith nafúkla líčka. „Ako keby som to vôbec cítila, pfff. Nie že by som chcela urážať vašu rasu, ako ľudí, chápeš, ale ste straašne slabučkí...“ potriasla hlavou. „Každopádne, chápem, že bol trochu vystresovaný... vieš, z toho, ako im dopadne to rande a tak. Takže to je vporiadku hormóny robia divy,“ zazubila sa. „Ale fakt, môžeme mu ho poslať, hmmm....? Ako... darček? Aby ma nabudúce nebil? Vieš, môže si niečo zlomiť alebo tak...“ No... toľko k tomu, že si niekedy vstúpi do svedomia.
„Dobre, Lil, tak poď a predveď, čo si pochytila v tom bojovom klube, či má zmysel posielať ťa tam...“ Lilith nadšene nadskočila. „Samozrejme, že má!“ ohradila sa. „Je to tam super. Ale Ace by tam nemal chodiť, ten stres mu určite neprospieva...“ – „Dobrý pokus, Lilith, ale nie!“ zarazila som ju a ona len pokrčila plecami. „Takže... môžeme ho skúsiť chytiť?“ Pokrčila som plecami a uškrnula sa. „Ak ho porazíš...“ Lilith sa len napaprčila.

CHYTANIE:
Phantump, ktorý nás mierne vydesene sledoval, sebou mykol, keď naňho Lilith vyskočila so Scratchom, a ja som umučene vzdychla ešte pred tým, ako sa ho „dotkla“. „Lilith... je duch. Normálne ani bojové útoky naňho fakt neúčinkujú...“ ozvala som sa, keď šokovale sledovala, ako ním prešla a jemu sa nič nestalo. Lilith sa zarazila. „Jo, vlastne hej...“ zamrmlala a hneď doňho švihla Cross Chopom. „Lilith!“ – „Čo, musela som si to overiť! Čo ak by to fungovalo?“ potriasla hlavou nevinne. Už sa po ňom chystala vypáliť plamenomet, no Phantump ju predbehol a vrazil do nej. Poriadne tvrdo, no Liltih to nič moc nespravilo, pochybovala som, že ju to vôbec bolelo. Aj tak ju to ale vyviedlo z rovnováhy, možno ju to trochu vyviedlo z miery aj z emočnej stránky, lebo čakala, že jeden poriadny útok ho porazí. Potom sa ale rozžiarila a začala si prepukávať prsty „Toto bude zábava...“ zazubila sa a vyštartovala po ňom s Darkest Lariatom. „Konečne,“ zamrmlala som, pretože vyzerala, že to konečne začína brať vážne. Phantump sa mu nestihol uhnúť, keďže doňho Lilith napálila v plnej sile, a zniesol sa na zem, kde sa začal otriasať a znovu vyletel do vzduchu. Lilith ho vtedy zrazila overheatom, a chudáčikovi začali horieť lístky na hlave. Začal teda splašene poletovať dookola, v kruhu, čo Lilith len s úškrnom pozorovala. „No, no... nepotrebuješ trochu prevetrať?“ pokúsila sa ho schmatnúť a odhodiť, no Phantump sa jej prešmykol pomedzi prsty. Následne vytvoril obrie kladivko, ktorým Lilith dostala po hlave a mne tým spôsobil záchvať smiechu. Lilith sa chvíľu potácala a zmätene na mňa pozerala, no potom sa oklepala a zazrela na Phantumpa, ktorý sa tiež mierne chechtal. Bez slova po ňom vystrelila Overheat a následne po ňom vyštartovala s Darkest Lariatom. Phantump sa prvému vyhol, no druhý nečakal, takže sa Liltih podarilo ho zasiahnuť a na chvíľu mu zneschopniť pohyb. Tú chvíľu, čo ležal na zemi, Lilith využila a keď sa zdvíhal, rovno po ňom vypálila Overheat a prišpendlila ho k neďalekému stromu. Potom sa hrdo zazubila. „Vidíš? S duchmi mi to ide skvelo!“ pohodila hlavou a potom sa zarazila. „Ale... aj tak žiadneho do tímu nechceme, hej? Ten Gengar nám stačil, ďakujem pekne. Oh, oh, Rory, už mi poslal autogram od toho Charizarda?“ Len som potirasla hlavou a Lilith sa nabrúsila. „Pfff, duchovia. Nedá sa im veriť!“ zavrčala a vyštartovala na Phantumpa, ktorého stále pripekala Overheatom. Teraz doňho ešte vrazila Darkest Lariatom a Phantump sa zviezol k zemi, čo Lilith považovala za víťazstvo. „Vidíš, ako perfektne mi to išlo?“ otáčala sa ku mne, keď ju zozadu kleplo obrie kladivko, znovu. Litlih vytreštila oči a na moment zmrzla. „To... nespravil. Že nie? O mal zostať ležať, ty si ho mala chytiť a-hej, prečo si ho nechytila? Je čas na donuty!“ začala si podupkávať jendou nohou a vyčítavo na mňa pozerala. „Lilith, nechcem ti kaziť ilúzie o tvojej neporaziteľnosti, ale... pamätáš na Torterru?“ Liltih mierne zbledla. „Pff, netuším, o kom hovoríš!“ potriasla hlavou a natočila sa k Phantumpovi. Vypálila po ňom Overheat, čomu sa Phantump vyhol a vyštartoval na ňu. V plnej rýchlosti do nej narazil a ona sa zapotácala, a Phantump vtedy zmizol. Doslova sa rozplynul a Lilith podráždene zavrčala. „Super, teraz ho nevidím! Hovorila som to! Duchom sa nedá veriť, ani že dokončia záp-as!“ vyhekla, keď sa Phantump zjavil za ňou a znovu do nej vrazil. Lilith sa vtedy našťastie spamätala a opätovala mu to Overheatom. Následne si pripravila pazúry na scratch. „Lilith, to nebude fungovať!“ zavolala som na ňu, no ona sa len divoko zazubila. „A povedz, je imúnny aj proti dreveným paliciam?“ zaškrabla do konára nad sebou, druhou rukou ho chytila a šklbla... a kusisko stromu jej zosalo v ruke. Nadšene si ho prehodila do ruky, z ktorej jej obrie pazúre už zmizli, a potom sa začala vrtieť. Rýchlo som v jej pohyboch spoznala pokus o napodobenie baseballového hráča. Phantump na ňu zatiaľ letel a pokúšal sa do nej naraziť, Lilith ho ale drevom odpálila preč. Potom tlmene zavrčala a narovnala sa. „Tak poď...“ vycerila zuby a vyšľahla po ňom Overheatom, čím ho odstrelila fakt ďaleko. „...super, teraz zmizne. Prečo ťa nechávam zápasiť samú, vysvetlíš mi to, prosím?“ Lilith len prevrátila oči a vyštartovala za ním. Teda, tam, kde zmizol. Ja som vybehla za ňou, no moc som jej nestíhala, a len som počúvala bolestné pišťanie a také to vžum, ktoré vydávali Lilithine ohnivé útoky. Oklepala som sa a snažila si to nepredstavovať. Keď som k nim prišla, Phantumpovi sa dymilo z hlavičky a ja som sa rozhodla, že hodiť pokéball teraz by nebol najhorší nápad – pokiaľ by sa nechal chytiť, ušetrilo by mu to nejaké tie spáleniny. A možno aj ego. Kto vie.
No, nájsť pokéball bol väčší problém, ako sa zdalo.  Lilith Phantumpa schňapla za (stále dymiaci) vršok hlavy, a poriadne ním zatriasla. „Šupito, Rory, ponáhľame sa!“ Zazrela som na ňu a pokračovala v prehľadávaní vreciek. „Nemám pokéball. Môže byť aj nejaký iný, že?“ – „Áno, hlavne rýchlo! Už sa mi nechce s ním zápasiť! Ideme na donuty, pamätáš? A potom k vašim!“ – „Takže si nemyslíš, že si s ním zápasila dostatočne?“ Liltih sa na chvíľu zarazila a potom sa otočila k Phantumpovi. „Tak len aby bolo jasné, krpec, vlezieš do toho ballu a nevylezieš, ináč si ma neželaj!“ zdvihla varovne jeden pazúr a celý čas naňho vražedne zízala. Vtedy som ja Phantumpa trafila náhodným ballom, ktorý som vyhrabala z tašky, on v ňom zmizol a ball padol na zem, kde sa začal prevaľovať.

7 [A] Enwy [A] Enwy | 24. srpna 2018 v 18:08 | Reagovat

[6]: Pokémon se chytil. Gratuluji, chytila jsi Phantump. Chycený pokémon je zraněn.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
ZDROJE:
Obrázky, týkající se pokémonů - Serebii / Bulbapedia / Pokecheck
Ikonky - Serebii
Obrázky herních míst - Dragonith (dA), UkeSora
Některé články převzaty z minulého světa - pokemon-rpg-game.blog.cz;
autorská práva vyhrazena
Design blogu je v autorství (c) Enwy slouží pouze k použití leagueofpokemon.blog.cz

Pokémon patří společnosti Nintendo, Creatures a GameFreak

".... a všechny kousky skládanky pak zapadnou do jednoho..."