RCH: Alola - Džungle Lush

19. května 2017 v 22:18 | Enwy
Výsledek obrázku pro pokémon jungle

Lush je vlastně nemalý les, nacházející se severně od Route 5. Tento les se rozděluje na čtyři části dle světových stran. Do severní a jižní části se nesmí - nachází se tam nebezpeční pokémoni přezdívaní jako "Ultra Beasts", proto sem trenéři chodí chytat jen do západní a východní části džungle. Často nad lesem prší, proto si připravte vybavení na jakékoliv podmínky.

ZÁPAD

Paras
Trumbeak
Fomantis
Metapod
Caterpie
Bonsly
Comfey
Butterfree
Passimian

VÝCHOD

Sudowoodo
Happiny
Morelull
Bounsweet
Pinsir
Diglett
Alola Diglett
Zubat
Steenee
Shiinotic
Phantump

Pro chytání do komentu napiš:
1. Pokémon, kterého chytáš
2. Pokémon, kterým chytáš
3. Průběh chytání + jakým ballem

 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Rory Rory | 23. června 2017 v 15:26 | Reagovat

1. Passimian
2. Ace, Lilith a Togepi
3. pokéball
Alolu som naozaj zbožňovala. Oproti ostatným regiónom mi prišla pokojnejšia a mierumilovnejšia, možno aj preto, že sme žili odlišne, bližšie prírode a pokémonom. Svojím spôsobom mi to vyhovovalo. Alola bola od zvyšku sveta dištancovaná, s vlastnou kultúrou a vlastnými zákonmi, a presne tak som to mala rada. Občas som v jej prírode dokázala dokonalo zabudnúť na zlo, ktoré vo svete existuje.
Od malička ma lákala džungľa Lush v ktorej mali žiť tajomní pokémni nazývaní Ultra Beasts, ale úprimne, koho nie? Vždy som bola ustrašená, ale o to viac zvedavá. Ultra Beasts, legendárni pokémoni... Vždy som snívala o tom, že stretnem Lunalu, staneme sa úplne najlepšími kamarátkami a ona mi dovolí chytiť ju... asi tak som si predstavovala svoj život po tom, čo dostanem prvého pokémona. Moje detské sny sa s mojim pribúdajúcim vekom postupne rozplývali, pochopila som, že Lunalu chytím maximálne tak v mojich snoch, ale vedieť, že v džungli žijú Ultra Beast... keď som okolo nej prechádzala, neodolala som a zamierila som tam. Nedávala som tomu nejaké veľké nádeje, vlastne som tomu nedávala žiadne nádeje, ale pocit, že som v lese spolu s pokémonmi, ktorých sa väčšina bojí, mi dodával zvláštny pocit pokoja.
Hneď pri vstupe do lesa som vyvolala svojich pokémonov von, predsalen sme boli v džungli, a určite tam žilo množstvo divokých pokémonov. Chvíľu sme sa len tak prepletali hustým porastom a rozprávali sa, keď nám do cesty vbehol Passimian. Vyzeral dosť nerozhodne, ako keby nevedel, či na nás má zaútočiť alebo nie, každopádne však stál v mierne útočnej pozícii. Lilith sa mierne naježila a Ace narovnal, obidvaja uprene sledovali každý jeho pohyb.
„Uhm... ahoj?“ spýtala som sa s kŕčovitým úsmevom. Rozhodne som nemala chuť na riešenie konfliktu, bál mi stačil, ďakujem pekne. Passimian neodpovedal, len si prehodil zelenú... ehm, berry? Každopádne, nech to bolo čokoľvek, prehodil si ju do druhej ruky a voľnou sa oprel o zem. „Potrebuješ niečo?“ spýtala som sa znovu, trochu nervóznejšie. Niežeby som chcela, aby vyslovene odišiel, ale fakt, že vyzeral byť pripravený na nás zaútočiť ma rozhodne neupokojoval. Plus, nie sú Passimiani väčšinou v skupinách? Znervóznela som ešte o stupeň viac.
Passimian nervózne prešľapol a pozrel priamo na Lilith. Chvíľu na seba len pozerali, zjavne zvádzali nejaký očný súboj, a potom sa všetci štyria pokémoni obzreli niekam do lesa. Lilith mierne zastrihala ušami, Passimian naklonil hlavu na stranu, Ace odrazu stuhol a Togepi sa mi na rukách mierne striasla. „Eee... nechceli by ste mi povedať, čo sa deje?“ spýtala som sa už trochu podráždene, no moji pokémoni ma zdárne ignorovali. Všetci len pozerali k lesu, no nech som sa snažila akokoľvek, nevedela som prečo. Passimian sa po chvíli otočil ku mne. „Nemali by ste tu byť!“ povedal potom pokojne a už nejavil žiadne známky toho, že by sa nás pokúsil napadnúť.  Uff... „A prečo nie? Nikto nás nezastavil, myslela som, že do tejto časti lesa nie je zakázaný vst-“ Passimian ma prerušil. „Nie je to tu pre ľudí bezpečné. Teraz nie!“ potriasol hlavou a otočil sa na odchod. „Mali by ste odísť a ak budete chcieť, vrátiť sa až za pár dní!“ Položila som Togepi na chrbát Lilith a prudko som za ním vyštartovala. „Počkaj, počkaj, počkaj, brzdi. Nerozvedieš to? Nemôžeš nás len tak poslať preč!“ začala som sa rozčuľovať.
Passimian zašvihal chvostom a nesúhlasne na mňa pozrel, no nepovedal nič, len kráčal ďalej, zjavne vynakladal veľké úsilie na to, aby ma ignoroval. „No tááák, čo sa deje? Prečo máme odísť?“ dobiedzala som a netrpezlivo som ho šťuchla do pleca. Passimian uskočil, ako keby som ho popálila alebo čo a niečo si zamumlal popod nos. „Čo? Čo? Nerozumela som ti... hej, si vporiadku?“ zvážnela som, keď som si všimla, ako pri chôdzi viditeľne nezaťažoval ľavú labku. Passimian potriasol hlavou a keď si všimol, že sa mu na nohu pozerám, tvrdohlavo sa ňou zaprel o zem. „Som vpohode. Teraz už choďte!“ zamumlal a znovu sa odo mňa odvrátil preč. Zozadu bolo jasne vidno, aký problém mu robí dostúpiť na zjavne zranenú nohu.
Napadlo ma, či to nie je dôvod, prečo je sám. Dávalo by to zmysel, ak Passimian nedokázal udržať tempo s ostatnými, pravdepodobne pokračovali bez neho... prišlo mi ho neuveriteľne ľúto. Chvíľu som naňho zízala, no potom som znovu pobehla a dostala sa na jeho úroveň. „A čo takto dohodu? Odídem, ak mi dovolíš pozrieť ti tú nohu,“ ukázala som na labku, ktorú držal ohnutú pod telom. Passimian na mňa chvíľu nečitateľne pozeral, no potom takmer nebadateľne prikývol. Potlačila som víťazoslávne „YES!“ keď si sadol a obozretne ku mne natiahol zranenú nohu.
S čo najväčšou opatrnosťou som mu ju chytila a hľadala som zranenie. Nájsť ho a diagnostikovať ho nebol moc veľkú problém, na chodidle pravej prednej nohy mal obrovskú omrzlinu. Nevyzeralo to najlepšie, síce som nebola doktor, ale mal ju ako ľad, doslova. A nevyzeralo to, že by sa chystal v blízkej budúcnosti roztopiť. Nepotrebovala som nejaký doktorský titul aby som vedela, že to musí neskutočne bolieť, a Passimiana som vlastne dosť obdivovala, že to tak pokojne zvládal.
Snažila som sa spomenúť na všetky zásady prvej pomoci pri omrzlinách. Vedela som, že v prvom rade mu packu musím zohriať, no použiť na to Lilithin útok mi neprišlo ako najlepší nápad, možno keby sme len zohriali vodu... Každopádne, ja som mu mohla pomôcť len v určitých medziach, takže som musela vymyslieť, ako ho dostať do mesta k doktorovi.
„Ace, mohol by si prosím ťa nájsť nejakú rieku a doniesť mi vodu?“ z ruksaku som vytiahla plechovku a strčila mu ju pod nos. Ace len prikývol, zjavne chápal, že je to dôležité, a aj s plechovkou rýchlo vyletel hore. Ja som si začala znovu obzerať ranu. „Nechceš mi povedať, ako si k nej prišiel?“ spýtala som sa po chvíli a znovu mu labku pustila, začala som zbierať suché konáre, ktorých bolo v okolí kopec, a robiť z nich malé ohnisko. „Objavila sa tu skupinka Delibirdov, napadli nás, mňa zasiahli. Koniec príbehu!“ mykol plecami Passimian a so záujmom si zranenie prezeral. „Lilith, mohla by si to zapáliť?“ kývla som ku kope dreva a Lilith na ňu rýchlo vyslala pár uhlíkov. Otočila som sa späť k Passimianovi. „A ostatní Passimiani ťa tu len tak nechali?“ spýtala som sa neisto, možno trochu ľútostivo. „Tak to chodí. Tí čo zaostanú sú nechaní napospas. Prežijú len najsilnejší... slabí nemajú šancu!“ síce sa tváril, že mu to nejako zvlášť nevadí, no ja som mu to neverila. Určite sa ho to muselo dotknúť... ale rozhodla som sa to nerozoberať, aspoň nie teraz.

2 Rory Rory | 23. června 2017 v 15:27 | Reagovat

(druhá časť)
Ace sa behom chvíľky vrátil aj s plechovkou plnou vody. Opatrne sme ju postavili nad oheň a počkali, kým sa zohreje, a potom som Passimianovi začala ranu jemne umývať. Po chvíli sa ku mne pridala aj Togepi. Ace nás len zamyslene sledoval, čo robil od vývinu celkom často, a Lilith sa mi začala hrabať v ruksaku, no neriešila som to. Preto ma celkom prekvapilo, keď priniesla sáčok na berry a zložila mi ho pred nohy. „Nemáš tam niečo na omrzliny?“ Chvíľu som rozmýšľala doslova bolo vidno, ako sa mi v hlave rozsvieťuje žiarovečka. „Lilith, ty si poklad!“ zvýskla som nadšene a zo sáčku som vytiahla hneď dve Aspear Berry, ktoré som Passimianovi ponúkla. Ten na ne chvíľu podozrievavo pozeral, ale potom asi uznal, že sme dokázali, že mu nechceme ublížiť. Obidve zjedol a ja som s úžasom sledovala, ako mu ľadový poprašok z labky zmizol. Po chvíli bol zranenie už vidno veľmi slabo, no stále som ho chcela dostať do nemocnice.
Pamätala som ale na svoj sľub, že keď mu ošetrím zranenie, odídem. Vstala som teda a začala si baliť veci, popritom som sa pohrávala s myšlienkou, čo ma napadla len chvíľu po stretnutí s Passimianom. Chcela som ho do tímu, aby s nami cestoval. Ale bol tu závažný problém : bol zranený a ja som nemala srdce zápasiť s ním, kým bol oslabený. Takže mi zostávalo sa ho len spýtať, či s nami nechce ísť. Ale... dalo sa to vôbec? Chytiť pokémona... len tak? Bez zápasu? Samozrejme, že som o tom už počula, no nikdy som to neskúšala, a nevedela som, či sa to náhodou nejako nelíši, ak teda nerátame ten zápas...
Pohľad mi padol na Togepi, ktorá sa s Passimianom bez problémov rozprávala a veselo pri tom rozhadzovala rukami. Ako to, že zvláda byť taká nebojácna a spoločenská? spýtala som sa v duchu a potom som len potriasla hlavou. No tak, Rory, proste k nemu napochoduješ a spýtaš sa ho to... nebude to nič ťažké... alebo??? Ešte chvíľu som ich sledovala a nevedomky som sa začala pohrávať s prázdnym pokéballom. Nakoniec som teda zozbierala odvahu, vstala som a zamierila k nemu. „Passimian?“ spýtala som sa ho potichu. Passimian ku mne zdvihol hlavu, a hodil rýchly pohľad na pokéball v mojej ruke. V duchu som zakliala a rýchlo ho strčila za chrbát – celkom mizerná skrýša. Passimian potom uprel pobavený pohľad na mňa. „Áno?“ spýtal sa, jeho mierne chrapľavý, hlboký hlas vo mne vyvolal zimomriavky. Nevedela som, či je to dobré, alebo zlé, ale naplánovala som to ďalej rozoberať. „No... chcela som sa ťa spýtať... veď vieš... či by si... či by si... či by si nechcel-“ Nedokončila som, lebo ma prerušilo zaškrečanie z lesa. Zvrtla som sa, len aby som pozrela na trojicu Delibirdov, ktorí mali na tvárach desivé výrazy, a mierili priamo k nám. „Uuuuhm, Passimian? Dúfam, že toto nie sú tí, ktorí ťa napadli...?“ Passimianov pohľad mi dal jasnú odpoveď. „Mala si odísť hneď, nemal som s tebou zatvárať tú smiešnu dohodu!“ zavrčal tlmene. Zlatý, že by sa o mňa bál? Pred očami sa mi zjavila podobná situácia, ples, pri ktorom uniesli skamenené dievča, a ja som sa snažila nedovoliť svojmu telu zamrznúť ako naposledy. „Kľud, kľud, to dáš. Možno si chcú len pokecať, čo ty vieš...“ šepkala som si potichu, snažiac sa nahovoriť si, že to bude ok, a prešla bližšie k Togepi. Delibirdi sa priblížili. „Passimian? Navrhujem ttaktický ústup...“ Passimian na mňa zmätene pozrel. „Taktický ústup?“ Frustrovane som vydýchla, fakt to nepochopil? „Útek!“ zašepkala som náhlivo a sklonila sa po Togepi a ruksak. Passimian nesúhlasne potriasol hlavou. „Nebudem utekať!“ Zamračila som sa naňho. „Radšej sa necháš zbiť skupinou Delibirdov?“ Passimian na mňa na oplátku zazrel. „Neplánujem sa nechať zbiť. Ešte stále im musím oplatiť, že som kvôli nim musel opustiť spoločenstvo!“ Fajn, Passimian si asi mierovú cestu nevyberie, takže by som to mala aspoň skúsiť nejako uhrať, aby nedošlo na zápas... Nahodila som žiarivý úsmev. „Ahojky Delibirdi! Počula som, že tu v poslednej dobe sú nejakí nebezpeční pokémoni, počuli ste o nich?“ Delibirdi sa rozosmiali a jeden, asi vodca, vystúpil dopredu. „Oh, vážne? To asi budeme my... a kto si ty, dievča?“ Dobre, dobre, hlavne nezabudni dýchať... všetko bude vporiadku... „Ja? Nepočuli ste o mne? Fakt?“ spýtala som sa zvedavo, možno som do tónu dala trochu sklamania... „Herta Hrozivá, šampiónka Aloly! Ledva som zozbierala všetky odznaky a porazila bývalého šampióna, a už mi prišla správa, že tu sú problémy. Tak som tu, aby som sa tých nebezpečných pokémonov zbavila. Hovorili ste, že to vy ste tí nebezpeční pokémoni?“ nahodila som anjelikovský psycho úsmev a dúfala, že to zaberie, aj keď som to ani trochu nečakala. To bola definitívne najhoršia krycia historka akú som kedy vymyslela, o to väčšie bolo moje prekvapenie, keď Delibirdi začali zmätene brblať ospravedlnenia a v momente sa nám stratili z očí. A ja som len zízala. A zízali aj moji pokémoni. Ako na to mohli skočiť? „Zjavne sme narazili na niekoho naivnejšieho ako si ty!“ poznamenala Lilith veselo a odskočila, aby som ju netrafila do ňufáku. „NIE SOM NAIVNÁ!“ precedila som pomedzi zuby a pustila sa do jej prenasledovania. Chvíľu sme sa naháňali, no nemala som proti nej šancu, takže som sa po chvíli zvalila na trávu. Privrela som oči a potichu oddychovala. „Takže...“ ozvalo sa nado mnou, ja som vyľakane vystrelila do sedu a narazila pritom hlavou do Passimiana, ktorý sa nado mnou skláňal. „Au, au, au...“ zakňučala som a chytila si nos, Passimian sa s bolestnou grimasou odtiahol. „Herta Hrozivá, hm...?“ Zazubila som sa naňho. „Vlastne sa volám Rory. Teší ma! A toto sú Gepi, Ace a Lilith!“ popredstavovala som svoj tím. Passimian prikývol. „Ja som Zero,“ povedal jednoducho a potom na mňa znovu uprene pozrel. „Chcela si sa ma niečo spýtať?“ Neskutočne som znervóznela, keď mi došlo, na čo naráža. „Uhm, no... vieš.... chcela som sa ťa spýtať... či by si... no, tak ma napadlo, že... aaagh!“ vydýchla som naštvane, nie a nie sa vykoktať. Pozrela som priamo naňho, Lilith, Togepi aj Ace zbystrili a pozreli na nás, no to som vnímala len okrajovo. „Chcela som sa ťa spýtať, či by si nechcel ísť s nami, ako môj pokémon. Samozrejme, nebudem ťa nútiť, viem že je to strašne narýchlo, a ak nebudeš chcieť, tak odídeme, ale... bola by som rada, ak by si sa rozhodol zostať s nami...“ nahmatala som prázdny pokéball a položila som ho na zem medzi nás. „Čo ty na to?“ nesmelo som sa usmiala a v duchu sa modlila ku všetkým bohom, aby prikývol.

3 [A] Enwy [A] Enwy | Web | 23. června 2017 v 20:34 | Reagovat

[1]:[2]: Passimian souhlasí, že s tebou půjde. Gratuluji, chytila jsi Passimiana!

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama
ZDROJE:
Obrázky, týkající se pokémonů - Serebii / Bulbapedia / Pokecheck
Ikonky - Serebii
Obrázky herních míst - Dragonith (dA), UkeSora
Některé články převzaty z minulého světa - pokemon-rpg-game.blog.cz;
autorská práva vyhrazena
Design blogu je v autorství (c) Enwy & Dragonith, slouží pouze k použití leagueofpokemon.blog.cz
Pokémon patří společnosti Nintendo, Creatures a GameFreak

".... a všechny kousky skládanky pak zapadnou do jednoho..."